Spolu s vami‚ spolu s nami!

Mýty, predsudky a fakty o nepočujúcich a posunkovom jazyku

Mýty, predsudky a fakty o nepočujúcich

• Nie je pravda, že nepočujúci ľudia nevedia hovoriť a sú hluchonemí. Nepočujúci môžu využívať svoj hlas – niektorí hovoria lepšie, iným je ťažšie rozumieť, čo je individuálne. Nie sú však nemí. Do 50. rokov 20. storočia mali bývalé ústavy názov s výrazom hluchonemý, avšak od 60. rokov sa školy premenovali na nepočujúcich a nedoslýchavých.

• Nie je pravda, že všetci nepočujúci automaticky perfektne odzerajú. Odzeranie sa treba učiť, pretože 30 % hlások je jasne viditeľných a zvyšné hlásky sa musia domyslieť. Niektorí ľudia majú talent na odzeranie, iní nie. Niektorí počujúci môžu dokonca odzerať lepšie ako nepočujúci.

• Nie je pravda, že keď niekto zle počuje, automaticky lepšie vidí, má lepší čuch a hmat. Nič také neplatí. Snáď len to, že človek vníma svet viac vizuálne a viac využíva zrak. Rozhodne sa mu však zrak nezlepší, ani sa mu nevycibrí chuť a nezlepší hmat.

• Nie je pravda, že všetky nepočujúce osoby nevedia čítať. Niektoré nepočujúce osoby dokážu dobre čítať s porozumením vďaka rôznym faktorom, kam patrí napríklad vplyv rodinných príslušníkov, pedagogických pracovníkov či sebarozvíjania.

• Nie je pravda, že nepočujúce osoby majú obmedzené možnosti výberu povolania. Nepočujúce osoby môžu vykonávať takmer všetky povolania, ktoré vykonáva majorita. Dôležitá je ústretovosť voči nepočujúcim a ochota ponúknuť im prácu, ak sú schopní ju vykonávať a/alebo ak majú príslušnú kvalifikáciu. Existujú nepočujúce osoby, ktoré sú hasičmi, lekármi, policajtmi, spevákmi, spisovateľmi, tanečníkmi, vysokoškolskými učiteľmi a podobne. 

• Nie je pravda, že všetky nepočujúce deti majú nepočujúcich rodičov. Približne 90 % detí s poruchou sluchu sa rodí počujúcim rodičom. 

• Nie je pravda, že všetci nepočujúci rodičia majú nepočujúce deti. Približne 90 % nepočujúcich rodičov rodí počujúce deti. 

• Nie je pravda, že všetky nepočujúce deti vedia posunkovať. Približne 10 % nepočujúcich detí má nepočujúcich rodičov, od ktorých si osvojujú posunkový jazyk ako svoj materinský jazyk. 90 % nepočujúcich detí má počujúcich rodičov, ktorí neovládajú posunkový jazyk. Väčšina z týchto detí navštevuje bežné školy a následne sa nedostáva do kontaktu s posunkovým jazykom. 

• Nie je pravda, že nepočujúci nemôžu riadiť auto. Môžu! Viac sa spoliehajú na zrak.

Mýty, predsudky a fakty o nepočujúcich

• Nie je pravda, že posunkový jazyk je druhom pantomímy. Posunkový jazyk má svoj vlastný jazykový systém. Posunkuje sa len v ohraničenom priestore, ktorý je definovaný troma líniami: rozpaženými lakťami oboch paží (prvá línia), mierne nad temenom hlavy až po pás (druhá línia) a od roviny hrude až po končeky prstov (tretia línia). Pantomíma je hra celým telom a rozumie jej každý človek. Keby bol posunkový jazyk formou pantomímy, nepočujúci by sa mohli bez problémov dorozumievať s počujúcimi aj prostredníctvom abstraktných pojmov či arbitrárnych posunkov, a to bez potreby tlmočníka.

• Nie je pravda, že posunkový jazyk je medzinárodný. Takmer každá krajina má svoj vlastný národný posunkový jazyk. U nás je to slovenský posunkový jazyk, skrátene SPJ. Nepočujúci z rôznych krajín sa však dokážu dohovoriť, pretože jednotlivé posunkové jazyky majú omnoho viac spoločných prvkov (napríklad ikonické posunky, gramatiku, využívanie mimiky a priestoru) než hovorené jazyky. 

• Nie je pravda, že posunkový jazyk nemá gramatiku. Posunkový jazyk má svoje vlastné gramatické pravidlá – rovnako ako iné jazyky. Slovenský posunkový jazyk patrí medzi analytické jazyky, ako sú čínština, vietnamčina, angličtina, francúzština, a polysyntetické jazyky, ako sú indiánske jazyky a niektoré paleoázijské jazyky. 

• Nie je pravda, že slovenský posunkový jazyk je vizualizovaná slovenčina, nehovorený variant slovenčiny alebo manuálny prepis slovenčiny. Slovenský posunkový jazyk nielenže vyzerá inak, ale má aj vlastné gramatické pravidlá, ktoré sa líšia od gramatiky slovenčiny.

• slovenčiny. Slovenský posunkový jazyk nielenže vyzerá inak, ale má aj vlastné gramatické pravidlá, ktoré sa líšia od gramatiky slovenčiny. 

• Nie je pravda, že posunky posunkového jazyka sú gestami. Gestá patria medzi neverbálnu komunikáciu, zatiaľ čo posunky sú súčasťou verbálnej komunikácie. Posunok sa v porovnaní s gestom dá analyzovať na päť častí: tvar ruky/rúk, umiestnenie posunku v priestore (miesto artikulácie), pohyb ruky/rúk, orientácia ruky/rúk a nemanuálne prostriedky. Skúste vyjadriť gestami abstraktný pojem kvalifikácia. Posunkom to zaiste dokážeme.

• Nie je pravda, že posunkový jazyk je nástrojom neverbálnej komunikácie. Pojem verbálny si väčšina ľudí vysvetľuje ako vyslovovaný. V skutočnosti však slovnému vyjadreniu rozumieme – posunkový jazyk je verbálny, ale nezvukový, nonvokálny jazyk. 

• Nie je pravda, že v súvislosti s komunikáciou nepočujúcich sa používa len termín znakový jazyk alebo posunkový jazyk. Na Slovensku sa používa termín posunkový jazyk, zatiaľ čo v Čechách sa preferuje znakový jazyk. Taktiež posunok je slovenský termín, ktorého české synonymum je znak (v užšom slova zmysle). 

• Nie je pravda, že posunková reč v komunikácii nepočujúcich sa chápe ako spontánna, inštinktívna činnosť rúk. Posunková reč sa považuje za konkrétny prejav posunkujúceho, ktorý vychádza zo znalosti pravidiel národného posunkového jazyka. 

• Nie je pravda, že termíny posunkový jazyk a posunková reč sú totožné. Odborníci jazykovedy ich rozlišujú. Jazyk je systém znakov (slov alebo posunkov) slúžiaci na komunikáciu medzi ľuďmi, zatiaľ čo reč je realizáciou tohto systému v konkrétnych, individuálnych prejavoch, teda konkrétnou správou, ktorú vysloví hovoriaci/posunkujúci na základe svojej znalosti jazyka. Keďže ide o posunkový jazyk, musí vychádzať z jazyka, ktorý používajú nepočujúci posunkujúci. U nás sa však termín posunková reč používa a prenikol aj do legislatívy, avšak z hľadiska jazykovedy je to nezmysel.

• Nie je pravda, že na komunikáciu v posunkovom jazyku stačí používanie prstovej abecedy. Prstová abeceda, ktorá môže byť na Slovensku jednoručná alebo dvojručná, vyjadruje jednotlivé písmená tvarom prstov, podobne ako písaná forma jazyka. Používa sa najmä pri krstných menách, priezviskách, cudzích slovách a menej známych názvoch vlastných podstatných mien.

• V posunkovom jazyku je možné predávať rovnaké informácie ako v hovorenom jazyku. Posunkový jazyk je prirodzený a plnohodnotný jazyk. Pri každom slove hovoreného jazyka dokážeme posunkovým jazykom vyjadriť všetko, avšak iným spôsobom. 

• Nie je pravda, že sa posunkový jazyk ľahšie naučí než vokálne (hovorené) jazyky. Posunkový jazyk je rovnako náročný ako ostatné cudzie jazyky, ako napríklad anglický, francúzsky, nemecký, čínsky a podobne.

• Nie je pravda, že sa dieťa naučí posunkový jazyk samo od seba. Posunkový jazyk sa dieťa naučí – rovnako ako akýkoľvek iný jazyk.

• Nie je pravda, že posunkový jazyk je nedokonalý, ak nie je zjednotený na území jedného štátu. K základným vlastnostiam prirodzeného jazyka patrí rôznorodosť. Iné posunky používajú rôzne generácie, používatelia z rôznych geografických oblastí, náboženstiev a podobne. 

• Nie je pravda, že posunky sú neohybné a že sa nedajú skloňovať ani časovať. V prvom rade nie je možné porovnávať, ktorý jazyk je lepší a ktorý horší. Slovenský jazyk je svojou povahou prevažne flektívny jazyk, zatiaľ čo slovenský posunkový jazyk sa skôr zaraďuje medzi analytické až polysyntetické jazyky. Niektoré posunky sú však flektívne, teda dokážu ohýbať a poskytujú ďalšie gramatické informácie. Uvedieme príklady: a) inak sa prezentuje, keď dám adresátovi kvet, a inak tretej osobe (rozdiel je v umiestnení posunku v priestore v závislosti od pozície objektu), b) inak sa ilustruje, keď dám adresátovi kvet, a inak dám totožnej osobe knihu (rozdiel je v tvare ruky, ktorý znázorňuje reálne držanie predmetu), c) inak sa prezentuje, keď dám adresátovi tenkú knihu, a inak hrubú knihu (rozdiel je v tvare rúk a vo výraze tváre).

• Nie je pravda, že posunkový jazyk má malú posunkovú zásobu. Každý jazyk má svoju slovnú/posunkovú zásobu, ktorá je občas rozdielna od druhého jazyka podľa územia, kultúry a používateľov jazyka. Každý jazyk je schopný vyjadriť všetko, čo potrebuje. Každý jazyk (hovorený, posunkový) to však môže robiť iným spôsobom. Napríklad na rozdiel od slovenského jazyka v arabčine a niektorých afrických jazykov existuje počet názvov pre druhy piesku, v eskimáčtine zase množstvo názvov pre sneh alebo ľad, v polynézskych jazykoch pestrosť názvov pre rybolov, v papuánčine množstvo výrazov na pomenovanie chodenia (ináč sa pomenúva chôdza na sever, ináč na juh, na západ i na východ). Na druhej strane si musíme uvedomiť, že posunkový jazyk bol po dlhé roky utláčaný, neuznávaný, v školách pre nepočujúcich sa nesmel používať. V súčasnosti prevláda akési „obrodenie“ posunkového jazyka, vytvárajú sa nové a nové posunky, dokonca rýchlejšie než hovorený jazyk. Ak pre nejaký pojem chýba posunok, je to preto, že sa posunkový jazyk nemohol v minulých rokoch prirodzene rozvíjať, a nie preto, že by bol nedostatočný.

• Nie je pravda, že posunkový jazyk je čisto plnovýznamový a vynecháva všetky neplnovýznamové slovné druhy. V slovenskom posunkovom jazyku sa nachádzajú aj neplnovýznamové, teda funkčné posunky, ako napríklad spojky (a, ale, alebo), častice (áno, asi, de facto) a citoslovcia (ahoj, buchot, fíha). V slovenskom jazyku existuje aj slovný druh predložky, avšak v slovenskom posunkovom jazyku niektoré predložky slovenčiny existujú v deiktických príslovkách, zatiaľ čo iné sú vyjadrené prostredníctvom klasifikátorov patriacich do špecifickej kategórie posunkovej zásoby.

• Nie je pravda, že posunkový jazyk je primitívny alebo nedokonalý, pretože nemá písanú formu. V súčasnosti existuje mnoho hovorených jazykov, ktoré nemajú písanú podobu. Avšak medzi vlastnosti prirodzeného jazyka nepatrí vlastnosť „mať písanú formu“.

• Nie je pravda, že pri posunkovom jazyku sa využíva hlas. Posunkový jazyk je nezvukový jazyk, avšak má svoju gramatiku, ktorá nie je závislá od hovoreného jazyka; túto gramatiku je potrebné dodržiavať. V opačnom prípade, bez používania hlasu alebo s jeho použitím, sa môže použiť posunkový systém, v našom prípade posunkovaná slovenčina, ktorá už závisí od gramatiky slovenského jazyka.

• Je pravda, že sa v posunkovom jazyku vyjadrujú súčasne aj nemanuálne prostriedky, ako sú mimika, pozície a pohyby hlavy a hornej časti trupu. Tieto sú pevnou súčasťou vyjadrovania v posunkovom jazyku. Signalizujú napríklad výber medzi dvoma možnosťami, otázku, zápor, podmienku, potvrdzovanie výpovede a podobne.

• Nie je pravda, že posunkový prejav je jednoduchší a hovorený prejav rozvinutejší. Nie je vhodné sledovať len manuálny prejav posunkujúceho, ale je dôležité venovať pozornosť aj nemanuálnym prostriedkom (pozície a pohyby hlavy a hornej časti trupu a mimika), ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou posunkového prejavu. Tým pádom je posunkový prejav rovnako rozvinutý ako hovorený prejav.

• Nie je pravda, že posunkový jazyk nemá svoju teóriu a že na kurze posunkového jazyka stačí ukázať niekoľko „inštinktívnych“ posunkov. Posunkový jazyk sa skladá zo všetkých lingválnych zložiek, ktoré má každý prirodzený – hovorený jazyk, a to: fonetika, fonológia, morfológia, syntax a pragmatika; treba ich poznať.

• Nie je pravda, že ak dieťa komunikuje v posunkovom jazyku, nikdy sa nenaučí hovorený jazyk. Posunkový jazyk je pre nepočujúce dieťa prirodzenejší a zrakovo vnímateľný. Naučí sa v ňom chápať, čo je jazyk a na čo slúži – to využije aj pri učení sa ďalšiemu jazyku, slovenčine. Je to ako keď sa učíte cudzí jazyk a využívate pri učení to, čo už poznáte z materinského jazyka. Navyše, neexistujú o tom dôkazy.

PaedDr. Bc. Roman Vojtechovský, 15. 2. 2025

Copyright © 2015 - 2025 - Snepeda. Všetky práva vyhradené.